Ad: Martin Hanus a Eva Čobejová: Dosť bolo selekcie?, .týždeň 45/2008, 3. november 2008

Minister Mikolaj pripravuje radikálnu redukciu osemročných gymnázií. Ak ide o redukciu čisto mechanickú, ktorá vôbec neberie do úvahy kvalitu konkrétnych škôl a prirodzené rozdiely v regionálnom rozvrstvení detskej populácie, nemožno ani náhodou povedať, že „mikolajova redukcia je – napriek výhradám – správnym rozhodnutím“ (Martin Hanus a Eva Čobejová in .týždeň 45/2008). Nie je.

Autori článku (článok tu) uvarili v mene objektívnosti akýsi „light-guláš“, hoci isto nie zámerne, iba v mene kŕčovitej objektivity a možno tak trochu i z neznalosti súvislostí – ciele vzdelávacej politiky veselo zamieňali na viacerých miestach za vzdelávacie ciele a naopak. Pritom to zďaleka nie je to isté.

Vzdelávacia politika v európskom priestore dnes hovorí o tom, že včasná stratifikácia detí nie je dobrá, pretože neprospieva napredovaniu tých slabších. Hovorí o tom, že verejné výdavky treba rozložiť v systéme rovnomerne, lebo nie je v poriadku keď niekto dostane viac ako druhý. Hovorí aj o tom, že na konci vzdelávacej cesty, teda po skončení povinnej školskej dochádzky, by mali všetky deti stáť na rovnakej štartovacej čiare a jedným dychom k tomu dodáva, že tento proces „unifikácie“ by mal trvať čo najdlhšie, najlepšie až do 18 roku veku „detí“. Vzdelávacie ciele naproti tomu hovoria trochu o inom – o tom, že treba neustále zvyšovať kvalitu vzdelania a vzdelávací proces dieťaťu „ušiť na mieru“, že vo vzdelávaní je potrebný individuálny prístup, že deti treba povzbudzovať a viesť primerane ich výkonu a schopnostiam, že slabší potrebujú špeciálnu pomoc a nadaní špeciálnu motiváciu.

Takýchto proklamatívnych vyhlásení je plná nielen reformná vízia rezortu školstva, známa pod názvom Milénium, ale i samotné Štátne vzdelávacie programy. Znejú paradoxne? Tak trochu určite. Autori článku to akoby „cítili v kostiach“, preto sa radšej pohybovali iba po povrchu rezortných reformných návrhov a v podstate ich, hoci vlažne, prijímali, namiesto toho, aby sa do nich parádne obuli. Pritom efektívne riešenie osemročných gymnázií mali priamo pod nosom.

Toľko spomínaný fínsky vzdelávací systém je skutočne dobrým príkladom. Autori článku ho však vytiahli iba na podporu „neselekcie“, teda európskych trendov vo vzdelávacej politike, čím síce povedali „a“, zamlčali však „b“, ktoré je akýmsi receptom i na splnenie požiadaviek individuálneho prístupu ku každému jednému žiakovi. V neselektívnych fínskych školách totiž poznajú i „užitočnú selekciu“, teda tú, ktorá sa deje v mene reálnej úspešnosti detí a ich individuálnej podpory. Je pravda, že vo Fínsku je „vylúčená akákoľvek selekcia detí do 15 rokov“ a ako sa spomína v ďalšom súvisiacom článku uverejnenom v týždenníku .týždeň pod názvom Fínsky recept (článok tu), že „vo Fínsku neexistujú elitné základné školy ani školy pre mimoriadne talentované deti“. Autori však nikde nespomenuli systém tzv. „zgrupovania“ na fínskych školách, teda možnosť spájať i malé deti na prvom stupni nielen podľa ich záujmu a výberu voliteľných predmetov, ale i podľa tempa ich napredovania v povinných predmetoch do malých skupín. Ide o mimoriadne kvalitne prepracovaný systém vnútornej „krátkodobej“ selekcie, ktorý dokáže pomôcť slabším a motivovať šikovnejších. O tom môžu naše základné školy, ktoré sú i po prijatí nového školského zákona naďalej zväzované centrálne stanovenými učebnými plánmi a učebnými osnovami, iba snívať.

Vo Fínsku sa po reforme vzdelávania posilnila dôvera v učiteľa a tým i jeho autorita. Fínsky učiteľ je dnes plne zodpovedný za školské kurikulum, za výber učebníc i za výber foriem a metód vo vyučovaní, pričom má možnosť neustále odborne rásť v dobre prepracovanom systéme metodickej pomoci a ďalšieho vzdelávania. Preto si mohli vo Fínsku dovoliť zrušiť centrálne direktívne riadenie škôl, dokonca i štátnu školskú inšpekciu a posilniť nezávislú kontrolu a hodnotenie kvality priamo na pôde škôl. V takto nastavenom školskom systéme je možné spoliehať sa na to, že na pôde neselektovaných základných škôl budú uspokojené i všetky individuálne potreby detí. Spoliehať sa na to v slovenskom systéme je však hazard. Najmä, ak rezort školstva za hlavný ozdravný nástroj na skvalitnenie základných škôl považuje samotných žiakov, čomu autori článku bez rozmyslu pritakávajú: „vyberanie šikovnejších detí už zo štvrtých tried má fatálny vplyv na úroveň vzdelávania na základných školách. V mnohých ostanú po štvrtej triede len slabší žiaci. Úroveň i motivácia idú dole.“ Hurá, našlo sa riešenie – zakážme „nadpriemeru“ odchádzať, aby potiahol „podpriemer“, čím skvalitníme „priemer“. To je však zase len politická odpoveď, ktorá dobrého učiteľa ani rodiča neuspokojí.

Model osemročných gymnázií je naozaj diskutabilný a spôsob, akým dnes funguje v slovenskom vzdelávacom systéme je skutočne neudržateľný. Ale rozhodne to nie je chyba osemročných gymnázií ako takých, je to chyba zlého nastavenia vzdelávacieho systému. Reforma školstva mala byť o tom, že sa tento systém komplexne zmodernizuje, nie že sa iba sem-tam obrúsi zopár jeho nevyvážených segmentov. Ak by sa tak skutočne stalo, možno by bola zmysluplnejšia i legitímnejšia debata o celkovom zrušení osemročných gymnázií ako len o ich redukcii. Taká reforma, ktorá by v systéme posilnila postavenie základných škôl, vrátila by im ich pôvodnú úlohu v povinnom vzdelávaní a vytvorila by fungujúce nástroje na zvýšenie ich kvality a pestrosti ponúkaných programov je však stále v nedohľadne, preto buďme radi, že minister Mikolaj si zatiaľ trúfol iba na redukciu osemročiek. Avšak podporovať toto jeho polovičné riešenie je nezmysel. Je nezmyselné očakávať, že mechanickou redukciou istého typu škôl sa ich problematickosť vyrieši akosi sama od seba. Naopak, dnes je už isté, že „vďaka“ tomuto kroku budú problémy iba akcelerovať – mnohé kvalitné školy umelo zaniknú, čo vyvolá nespokojnosť rodičov i učiteľov, v regiónoch, kde je dopyt po „elitných“ školách oprávnene vysoký, sa obmedzí sloboda voľby vzdelávacej cesty, čo sa dotkne práv samotných žiakov a v systéme sa rozkorení korupcia do rozmerov, aké sme poznali za čias socializmu.

Mikolajova redukcia nie je ani náhodou dobrý plán. Autori článku však napriek tomu, že na spomínané negatíva poukazujú, pokojne v závere napísali, že to dobrý plán je, lebo je iba „nevyhnutným začiatkom“. Spoliehajú sa na to, že „po rozhodnutí o redukcii osemročiek prichádza naliehavejšia výzva: zlepšenie kvality základných škôl“, akoby verili, že rezort školstva túto výzvu zvládne. Akosi si nevšimli, že „veľká septembrová obsahová reforma“ už bola s veľkou pompou spustená, a to spôsobom, ktorý jasne ukazuje, že ide iba o „veľký humbug“. Žiadne zásadné kvalitatívne zmeny na školách neumožní. Problematické bude nielen samotné zavádzanie inovácií do škôl, ale zlyhávajú i všetky podporné mechanizmy, ktoré v tom majú učiteľom pomôcť – nemajú k dispozícií nové učebnice ani nové metodiky, nové postupy im nemá kto priblížiť, na zmeny nie sú adekvátne pripravení a v konečnom dôsledku nie sú za nové výkony ani adekvátne ohodnotení. V takejto situácii je viera, že po likvidácii „elitných“ škôl sa skvalitnia tie „obyčajné“ nebezpečnou ilúziou. Napriek tomu autori pokojne uzavreli článok slovami: „pokračovanie majú v rukách riaditelia a učitelia základných škôl“. Ministrovi Mikolajovi tak už aj v .týždni mediálne posvätili prehodenie zodpovednosti za zbabrané reformné kroky na plecia tých, ktorí nemajú takmer nijaké možnosti ich napraviť.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Súvisiace články uverejnené v týždenníku .týždeň 45/2008 dňa 3. novembra 2008:

Michal Rehúš: Poľský zázrak?

Eva Čobejová: Fínsky recept

Radšej diferenciácia ako segregácia (Rozhovor s Vladimírom Dočkalom)

Martin Hanus a Eva Čobejová: Dosť bolo selekcie?