Začiatok roka býva pre rodičov budúcich prváčikov náročný. Vyberajú pre svoje deti vhodnú základnú školu. Väčšina rodičov hľadá takú, v ktorej sa ich potomkovia nielen veľa naučia, ale kde sa budú i príjemne cítiť, budú v bezpečí a kde ich budú viesť k rovnakým hodnotám, aké si cení ich vlastná rodina. Výber školy nie je jednoduchý, pretože rodičia nemajú dostatok informácií pre správne rozhodnutie.

Jedným z cieľov reformy vzdelávania malo byť sprehľadnenie spletitých školských štruktúr, aby sa rodičia v ponuke škôl ľahšie zorientovali. V druhom roku reformy malo byť pre nich oveľa jednoduchšie zistiť, aké má škola, o ktorú majú záujem, vzdelávacie výsledky v porovnaní s ostatnými školami, v čom sú jej silné a v čom jej problémové stránky, a či v porovnaní s predchádzajúcim obdobím napreduje alebo stagnuje. Súčasťou školského vzdelávacieho programu mali byť nielen učebné osnovy pre jednotlivé predmety, ale aj plán rozvoja školy s jasnými cieľmi, kritériami ich plnenia a s ukazovateľmi ďalšieho vývoja. V takom prípade by rodičom stačilo nahliadnuť do školského programu a hneď by im bolo jasnejšie, akým smerom sa škola uberá. Nový školský zákon bol však prijatý v podobe, ktorá takúto intímnu otvorenosť od škôl nevyžaduje a tým pádom rodičov z reformnej hry celkom vynecháva.

Rodičia na vedľajšej koľaji

Reforma školstva nemala byť iba o škrtaní prehustených učebných osnov a o príplatkoch pre učiteľov, ktorí sa ďalej vzdelávajú. To je hrubá vulgarizácia pôvodných reformných zámerov, ktoré boli ministrom Mikolajom oklieštené do tejto absurdnej podoby. Reforma školstva, po ktorej roky volali nielen odborníci, ale i progresívni učitelia, mala mať oveľa hlbší a komplexnejší záber. Mala odstrániť nefunkčné väzby vo vnútri skostnateného, centrálne regulovaného vzdelávacieho systému a zmeniť školy na slobodné, otvorené, samostatne sa rozhodujúce a za svoj rozvoj plne zodpovedné vzdelávacie inštitúcie. V tomto zmysle mala byť reforma školstva aj o posilnení postavenia rodičov ako rovnocenných partnerov školy a o sprehľadnení ich vzájomných komunikačných kanálov.

Rodičia sú najdôležitejšími klientmi základných škôl, preto by práve oni mali mať čo najpodrobnejšie informácie o prostredí, do ktorého zverujú svojich potomkov. Pri zavedení normatívneho financovania škôl, v ktorom školy dostávajú peniaze „na žiaka“, sa automaticky predpokladalo, že sa táto požiadavka stane časom úplnou samozrejmosťou. Dodnes to tak nie je. Rodičia majú síce možnosť slobodne si vybrať pre svoje deti školu a v prípade nespokojnosti ju aj kedykoľvek zmeniť, nemajú však k dispozícii žiadne možnosti zistiť o škole, o ktorú majú záujem, potrebné informácie. Dozvedia sa iba všeobecné údaje, napr. aké predmety sa v škole učia, ktoré cudzie jazyky, či má škola vlastnú telocvičňu, prípadne koľko úspešných olympionikov vyprodukovala vo fyzike či dejepise. Nič sa však nedozvedia o celkovej atmosfére školy, o každodennej vzdelávacej rutine, o preferovaných pedagogických metódach učiteľov, alebo o prípadoch šikany a spôsoboch jej riešenia. Detaily, ktoré ich najviac zaujímajú, ostávajú pred rodičmi naďalej skryté a ani Mikolajova reforma na tom nič nezmenila. Naopak, aj tento rok prebieha zápis prváčikov na školách v „opačnom garde“ ako by velila logika veci. Od budúceho žiačika sa očakáva, že preukáže školskú zrelosť, od rodiča, že v dotazníku odhalí rodinné zázemie. Akoby si škola vyberala žiakov a nie naopak.

Bez šance zorientovať sa

Akú majú vlastne rodičia šancu zorientovať sa v ponuke základných škôl? Podľa akých kritérií a na základe akých údajov si spomedzi škôl vyberajú tú „svoju“? Realita je taká, že napriek spustenej reforme je pre nich aj naďalej jediným „zaručeným“ kompasom v rozhodovaní „agentúra JPP – jedna pani povedala“. Rodičia pred zápisom oslovujú svojich blízkych, priateľov a známych a pýtajú sa ich, aké majú so školami skúsenosti. Na základe osobných príbehov potom uvažujú, ktorá zo škôl bude vhodná aj pre ich potomka. Na tomto postupe je zaujímavá skutočnosť, že málokedy pátrajú po tom, či má škola plný počet kvalifikovaných učiteľov alebo akou technikou má vybavenú počítačovú miestnosť. Oveľa viac ich zaujíma, ako sa učitelia k žiakom správajú, aké nároky na nich kladú, v akej miere ich zaťažujú domácimi úlohami, akým spôsobom ich nielen hodnotia, ale najmä motivujú k výkonu, ako zvyknú riešiť žiacke prehrešky. Rodičia kladú celkom jednoduché a ľudsky pochopiteľné otázky. Reforma školstva, ktorú pred dvoma rokmi odštartoval minister Mikolaj, im však neponúka žiadne nové možnosti na objektívne a transparentné odpovede.

Podľa Mikolajovej mediálnej rétoriky mala reforma priniesť školám viac slobody, učiteľom viac samostatnosti a žiakom zlepšenie atmosféry v triedach a skvalitnenie výučby. Nič z toho sa však ani po dvoch rokoch nedá objektívne zhodnotiť. Ministerstvo školstva si totiž na vyhodnocovanie reformných výsledkov nepripravilo žiadne relevantné nástroje spätnej väzby. Školy majú učiť po „novom“, Štátna školská inšpekcia ich však naďalej kontroluje „po starom“. Je absurdné, že rezort školstva sa týmto nedostatkom začal zaoberať až rok po prijatí reformnej legislatívy, ktorá zaviedla do škôl nový vzdelávací obsah. V rámci tzv. národného projektu Externé hodnotenie kvality školy podporujúce sebahodnotiace procesy a rozvoj školy, ktorého riešiteľom je Štátna školská inšpekcia, sa začnú až v tomto roku vytvárať štandardy a indikátory hodnotenia kvality škôl. Hotové by mali byť do roku 2013, dovtedy budú inšpektori hodnotiť školy zrejme iba intuitívne.

Absentuje hodnotenie

Oficiálne údaje o kvalite škôl, ktoré sú verejnosti dostupné, sú teda úboho skromné. Rodič si môže prelistovať už spomenutý strohý školský vzdelávací program, ktorý sa však týka iba „reformných ročníkov“, nie školy ako komplexného celku, alebo môže siahnuť po výročnej správe školy. Tá však býva spravidla iba formálnou „výkladnou skriňou“ školských úspechov, nie pravdivým obrazom jej každodenného úsilia o prekonávanie kríz. Ak sa chce rodič dozvedieť niečo viac o kvalite vzdelávania na vybranej škole, musí si vyhľadať jej výsledky v rebríčku úspešnosti v každoročnom celoplošnom testovaní deviatakov. Tie však hovoria iba o tom, na koľko percent zvládli žiaci jedného ročníka v istej chvíli jeden test z dvoch kľúčových predmetov – z materinského jazyka a literatúry a z matematiky. Nevravia nič o tom, ako konkrétna škola s deťmi počas deviatich rokov pracovala, či rozvíjala ich potenciál, alebo či sú jej absolventi úspešní napriek tomu, že chodili práve do tej či onej školy.

Ak nepočítame možnosť využiť Deň otvorených dverí, ktorý dnes ponúkajú rodičom prakticky všetky školy z vlastnej iniciatívy, tak sme s výpočtom možností, ako môže rodič získať informácie o školách, skončili. Komplexné hodnotenie škôl, pozostávajúce nielen z externého hodnotenia školskými inšpektormi, ale aj z rovnocenného interného hodnotenia špecifických školských štruktúr a procesov, je na Slovensku stále v nedohľadne. A to je v druhom roku školskej reformy, ktorá nielenže sľubuje dramatické zlepšenie stavu našich základných škôl, ale navonok i podčiarkuje dôležitosť slobodného výberu vzdelávacej cesty, žalostný výsledok.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol pôvodne uverejnený v Konzervatívnych listoch 01/2010.