Lisabonská stratégia / EÚ 2020

/Materiál schválený vládou SR dňa 3. marca 2010 je k dispozícii na stiahnutie tu./

Koncepty znalostnej ekonomiky, celoživotného vzdelávania a rozvoja kľúčových kompetencií radikálne popierajú klasickú európsku tradíciu všeobecnej vzdelanosti. Môžu viesť nie k zvyšovaniu vzdelanostnej úrovne, ale paradoxne k devalvácii vzdelania. To, že sú všetky aktuálne reformy vzdelávacích systémov v európskych krajinách zamerané na podporu práve týchto konceptov, ešte neznamená, že ide o zaručený recept na skvalitnenie vzdelávania.

Nekritickou adoráciou Lisabonskej stratégie došlo k formálnemu spojeniu cieľov ekonomickej úspešnosti s cieľmi vo vzdelávaní až do takej miery, že sa napokon zliali v spoločný pochod k „trvalo udržateľnej“ ekonomickej prosperite. Dnes sa už automaticky predpokladá, že ekonomický úspech krajiny závisí od vzdelanostnej úrovne jej obyvateľov a naopak, že na kvalitu vzdelania pozitívne vplýva čoraz intenzívnejšie prepojenie škôl s hospodársku praxou. Proces produkcie ekonomického blahobytu a proces na produktivitu orientovaného vzdelávania sa všeobecne vnímajú ako spojené nádoby úspechu. Háčik je v tom, že sa zatiaľ nedá spoľahlivo preukázať, že to tak v skutočnosti naozaj funguje. Vízia znalostnej ekonomiky, narodená z vrúcneho objatia pragmatických ekonómov s idealistickými politikmi, ostáva stále len na papieri, doslova na tonách zbytočne minutého papiera v podobe rôznych akčných plánov a operačných programov. Jej praktická aplikácia je však problematická.

Slovensko verí sociálnym inžinierom

Dnes je už isté, že prvá desaťročnica Lisabonskej stratégie skončila neúspechom a druhú čaká podobný osud, keďže je len ďalším odvarom tej pôvodnej. Existuje legitímna pochybnosť, že „znalostný boom“ je iba prázdny politický konštrukt.

Lisabonská stratégia je dnes všeobecne akceptovaným zaklínadlom pokroku. Aj Slovensko sa k nej hlási a plne podporuje jej pokračovanie do roku 2020. Slovenská vláda v marci schválila lisabonské priority na ďalšie obdobie a očakáva „vytvorenie udržateľného sociálneho trhového hospodárstva“, ktoré bude ešte viac „inkluzívnejšie, inteligentnejšie a ekologickejšie“. Realizáciu tohto cieľa majú zabezpečiť „výrazne prorastové a zároveň nákladovo efektívne politiky“, čo v oblasti vzdelávania znamená „vytvorenie plne funkčného vedomostného trojuholníka vzdelávanie – výskum – inovácie, zvýšenie dôrazu na rozvoj kľúčových kompetencií a intenzívnejšie prepojenie systémov vzdelávania s trhom práce“. Výpovedná hodnota týchto fráz je nulová, nebezpečné sú však v tom, že otvárajú dvere konkrétnym opatreniam, nad ktorými sa nedá len tak mávnuť rukou.

Skryté riziká Lisabonskej stratégie

V ére znalostnej spoločnosti rastie tlak na flexibilitu, mobilitu, kreativitu a inovatívnosť, ktoré sú všeobecne vnímané ako základ úspechu. Cenená je aktivita, variabilita, funkčnosť, adaptabilita a aplikovateľnosť. V rámci masívneho celoplošného presadzovania Lisabonskej stratégie prenikli tieto zázračné prísady receptu na úspech do všetkých spoločenských štruktúr a v podobe nespochybniteľného imperatívu sa stali hybnou silou ich vnútornej premeny. Týmto hrubým zjednodušením reformných zámerov sa však poprela špecifická dynamika jednotlivých oblastí spoločenskej mozaiky.

Proces vzdelávania je dlhodobou, pomalou a systematickou záležitosťou, čo nie celkom ladí s flexibilným modelom dynamicky sa rozvíjajúcej ekonomiky. A tak ho Lisabonská stratégia v mene plánovaného hospodárskeho rastu, zvyšovania zamestnanosti a sociálnej inklúzie čoraz viac znásilňuje. Vytláča z neho overené tradičné modely a nahrádza ich zjednodušeným výcvikom pracovnej sily. Od škôl na všetkých stupňoch, základnými počnúc a vysokými končiac, vyžaduje čoraz intenzívnejšie prepojenie s praxou a tréning najmä praktických zručností. Tým však popiera samotnú podstatu vzdelania. Degraduje ho iba na prípravu výkonnej pracovnej sily, čím okliešťuje jeho hlbší zmysel.

Slepota liberálnych ekonómov

Znalostná ekonomika nie je reálny model voľného trhu. Je to politikum, ktoré patrí do rovnakej rodiny sociálnych konštruktov ako komunistický model spoločne budovaného blahobytu. Medzi jej viditeľné negatíva patrí mohutná vlna regulácií, ktorá zaliala prakticky všetky ľudské činnosti. Spolu s mrhaním peňazí európskych daňovníkov v eurofondoch, ktorými sa financujú častejšie nehorázne nezmysly ako užitočné projekty, podmýva základy vnútornej motivácie ľudí k aktívnemu životu, ich slobodné rozhodovanie, osobnú zodpovednosť a okliešťuje možnosti individuálneho úspechu.

Všade tam, kde koncept znalostnej ekonomiky rozvinul svoje regulačné chápadlá, snažia sa zástancovia voľného trhu o očistenie zdeformovaného ekonomického prostredia. Nepleťme si však ich prirodzenú nechuť k reguláciám s odmietaním konceptu znalostnej ekonomiky ako celku. Vo vzťahu k Lisabonskej stratégii sa mnohí z nich správajú krátkozrako. Vystupujú síce na obranu slobodného trhu, avšak prienik zázračných prísad úspešnosti do všetkých oblastí spoločenského života považujú aj mnohí z nich za impulz pokroku. Mocenský ťah na bránku v oblasti vzdelávania, zjednodušene zadefinovaný práve násilným previazaním vzdelávania s dynamikou trhu práce, ostáva nimi stále nepovšimnutý. A pritom práve v ňom dobre vidno fatálne zlyhanie konštruktu umelo nadizajnovanej prosperity a nástup nového diktátu neslobody v širšom spoločenskom kontexte.

Lisabonský pochod k novej totalite

Keďže z pojmu znalostná ekonomika vyplýva, že sa týka procesu vzdelávania, neprekvapuje, že spoločne so snahou zadefinovať novú ekonomickú paradigmu vynaložila európska elita veľké úsilie aj na „preoranie“ vzdelávania. Papierové verzie eurospeakových pojmov znalostná ekonomika, celoživotné vzdelávanie a kľúčové kompetencie si postupne prerážajú cestu do vzdelávacej reality.

Konečným cieľom je úplná zamestnanosť a tá sa má dosiahnuť vyššou vzdelanosťou. Lepšie čísla vo vzdelanosti sa dosiahnu naordinovanou sociálnou inklúziou. Všetci dostanú rovnakú príležitosť na vzdelanie a aby tie čísla pekne vychádzali, postupne sa zníži úroveň vzdelania. Učiť sa bude menej a len to, čo je potrebné pre praktický život. Vyrovná sa to tým, že človek sa bude musieť vzdelávať permanentne, „celoživotne“. Síce mozaikovito a bez hlbšieho kontextu, zato však podľa aktuálnych potrieb pracovného trhu, zviazaného plánovanými číslami. Zmyslom vzdelávania sa stane celoživotná aktualizácia pracovného potenciálu. A honba za kreditmi, pretože kvalita potenciálu bude vyjadrená práve počtom získaných kreditov. Za týmto účelom sa bude postupne štandardizovať nielen formálne, ale i neformálne vzdelávanie, teda aj to, do ktorého doteraz vstupovali jednotlivci dobrovoľne, vo svojom voľnom čase a podľa individuálnych záujmov. Kredity sa prideľujú iba za absolvovanie akreditovaných vzdelávacích programov, čo znamená, že i v tejto sfére vzdelávania musia nastúpiť regulácie. Nepôjde už o kreativitu jednotlivcov, ani o pestrosť vzdelávacieho prostredia, ani o slobodnú voľbu. Dobre mienená výzva na permanentné sebazdokonaľovanie sa postupne zmení na nový diktát neslobody.

Socialistická disciplinácia kedysi zväzovala všetko, čo patrilo do sféry „verejnej“. Avšak práve tým, že jej nástroje nátlaku a kontroly boli výlučne externej povahy, oveľa ťažšie prenikala do súkromnej sféry človeka. Bruselskej politickej agende sa to dnes darí s hrozivou ľahkosťou.

Hluchonemí pedagógovia

Prísne ekonomický pohľad na vzdelávanie nedáva odpovede na otázky, čo je zmyslom vzdelania, a čo vlastne treba reformovať, a najmä ako na to. Zmysluplné reformné koncepty by mali hľadať v prvom rade konkrétnu podobu efektívneho vzdelávania, nie ho nasilu vtláčať do virtuálnych ekonomických modelov, v ktorých sa nedokáže rozvíjať. S tým súvisia otázky do akej miery má reformný proces vo vzdelávaní kopírovať požiadavky trhu práce a kde leží kritický bod, za ktorým je prienik do sveta praxe impulzom už nie na inováciu, ale na devalváciu vzdelania.

Na tieto otázky by mali v prvom rade odpovedať pedagógovia, sociológovia, či psychológovia. Odborný diskurz na tieto témy však nevedú, iba rezignovane mlčia. Aj oni naivne naskočili na lisabonský vlak. Zrejme aj preto, že cestovný lístok je zároveň vstupenkou k hojnosti v eurofondových jedálenských vozňoch. Práve ich pasivita však zmenila vzdelávací priestor na arénu výlučne politicko-ekonomického boja, a to podpiľuje konár ozajstnému rozvoju vzdelanosti.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol pôvodne uverejnený v Konzervatívnych listoch 03/2010.