Prvý rok toho, čo nazval minister školstva Ján Mikolaj reformou vzdelávania, sa skončil. To, čo sa za ten rok udialo, nazvali učitelia, rodičia, verejnosť a médiá všelijako. Deformou, Kocúrkovom, reformnou šarádou, podvodom na učiteľoch, žiakoch i na rodičoch. Povedalo sa, že je pripravená prirýchlo, spustená uponáhľane a na pomyselné vysvedčenie dostal za ňu minister štvorku.

Na povrch sa vyplavila nepripravenosť, klientelistické zadávanie učebníc a ich nekvalitnosť. V prípade Drahoslava Machalu možno hovoriť dokonca o pseudohistorickom blúznení, mätúcom mysle malých detí. Spomínajú sa spackané maturity. Školské programy sa stali len náhradou za skrátené štátne programy. Vôbec sa nezmenil obsah, ani spôsob vzdelávania.

Postavenie učiteľov ako verejných či chránených činiteľov sa zmenilo na frašku. Nový zákon o učiteľoch nezabezpečuje podľa analytičky Konzervatívneho inštitútu Zuzany Humajovej rovnaké príležitosti pre všetkých poskytovateľov kontinuálneho vzdelávania učiteľov, nedefinuje štandardy učiteľskej profesie, znemožňuje riaditeľom škôl angažovať vo výučbe externých odborníkov, neotvára systém prípravy budúcich učiteľov.

Národné myslenie, ktorým sa oháňa dnešná vládna garnitúra, by malo znamenať prípravu vzdelanej, kultúrnej generácie s citlivosťou voči nespravodlivosti, bezpráviu a porušovaniu základných slobôd, sa dnes scvrklo na nástenkový štýl. Sociálne cítenie sa zase postupne mení na nízku kvalitu vzdelávania, ktorá marí šancu mladej generácie obstáť v konkurencii s ostatnými rovesníkmi a vrstovníkmi.

To všetko je pravda. Ale je súčasná zmena vo vzdelávaní prirýchla? Je uponáhľaná a pritom pomalá. Od prvých ponovembrových pokusov nedošlo totiž vo vzdelávaní k nijakým zásadným zmenám, a to ani v čase reformných vlád, ktoré si zamenili reformu vzdelávania za vzdelanostnú ekonomiku. Keď už bola dokonca komplexná reforma vzdelávania v roku 2005 pripravená, odložila ju vtedajšia vládna garnitúra na ľad. A dnešné zmeny vzdelávania nie sú nijakou reformou. Sú ako kabát, ktorého prvý gombík je zle zapnutý a potom je už zle zapnutý celý kabát.

Skutočná reforma v sebe spája obsahové zmeny vzdelávania, spôsobilosť žiakov orientovať sa vo svete a schopnosť správne sa rozhodovať, jasne stanovené základy vzdelávania a inovatívnosť individuálnych školských programov, kurikulárnu radu, ktorá nie je poslušným nástrojom ústrednej štátnej správy, ale skutočne rozhoduje, prípravu vzdelávacích programov tímami odborníkov, neutajovaných za bránou Štátneho pedagogického ústavu, alternatívne učebnice ako pestré ponuky pre školy. Dnešné zmeny sú z tohto hľadiska čistou kamuflážou a posilnením centrálneho riadenia. Preto treba hovoriť o prvom roku reformy bez reformy.

Prečo však vôbec použil minister školstva deklarovane antireformnej vlády pojem reformy? Ako ochranné sfarbenie. Reforma vzdelávania sa svojou absenciou stala v prvej polovici tohto desaťročia kľúčovou celospoločenskou témou. Minister Mikolaj sa tváril, že vychádza v ústrety dobovej požiadavke. Prebral slovo reforma, ale neurobil vo vzdelávaní nič pre jej skutočné uplatnenie. Naopak, sklamal učiteľov a žiakov a zabil ju, lebo do nej zabalil antireformné kroky a odsúdil ju na živorenie na periférii spoločenského záujmu. To je skutočný výsledok prvého roka reformy bez reformy.

Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 8. júla 2009.