Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Rafael Rafaj a Ján Slota predložili do parlamentu návrh zákona na podporu vlastenectva, ktorý určuje fyzickým i právnickým osobám ich vlastenecké povinnosti /znenie návrhu zákona na podporu vlastenectva nájdete tu/.

Okrem iného určuje, kde všade a kedy sa bude hrať povinne štátna hymna. V školách to bude nielen na začiatku a na konci školského roka, ale aj každý deň pred začiatkom prvej vyučovacej hodiny v každej triede. Hymna sa má hrať i pred každým začiatkom rokovania vlády a Národnej rady Slovenskej republiky, na začiatku každého zasadnutia obecného, miestneho, mestského zastupiteľstva alebo zasadnutia zastupiteľstva samosprávneho kraja, na začiatku každého verejného zhromaždenia obce, mesta alebo samosprávneho kraja, ba dokonca aj na športových podujatiach a športových súťažiach.

Je čudné, že otcovia vlasti nezašli ešte ďalej. Hymna ako povinná predvoľba zvonenia do mobilov, to by bol zásah! Jasné, naoko by sa ľuďom ponechal slobodný výber, opatrnejší občania by však rýchlo pochopili. Keď by zaznela na ulici či v autobuse štátna hymna ako zvonenie z mobilu a jeho majiteľ by sa pri prijatí hovoru predstavil plným menom, mohli by sa správni vlastenci ľahko identifikovať sami medzi sebou. Vlastenecká lavína by sa začala krásne nabaľovať. Kto by chcel mať istotu, že bude zaradený medzi vlastenecky nepoškvrnených občanov, siahol by po viditeľnejších symboloch. Snaživí výrobcovia ľudovoumeleckých suvenírov držia už dnes prst na vlasteneckom pulze dňa. Stačilo by, keby zvýšili produkciu drevených Jánošíkov, valašiek a krpcov, aby si nimi mohli nielen zahraniční turisti, ale aj našinci vyzdobiť príbytky. A vlastenecky cítiaci výrobcovia tovarov bežnej spotreby by sa vďačne pripojili. Slovenský znak na každé vchodové dvere, kľučky v tvare dvojkríža, samolepiace dekoratívne fólie trojvršia na okná i steny, kávové hrnčeky s vyobrazením najvyšších štátnych predstaviteľov, toaletný papier tiež – to všetko by šlo na odbyt ako po masle. A na podporu zdvihnutej vlasteneckej vlny by mohli otcovia vlasti hru pritvrdiť a nariadiť povinné nosenie trikolóry. Najprv iba na štátne sviatky, potom každodenne. Kto by odmietol takúto výzdobu seba, svojho obydlia či pracoviska, bol by automaticky označený za podozrivú osobu. Čierne listiny protištátnych živlov majú na Slovenskú dlhú tradíciu z rôznych režimov. A podľa návrhu „vlasteneckého“ zákona sme povinní ctiť si tradície našej štátnosti. Sme dokonca povinní zachovávať úctu k samotnému štátu, nech by sa opäť vydal hoc i na totalitné scestie, ctiť si jeho ústavné orgány, nech by boli akokoľvek choré a nevýkonné. Obava z ďalších čiernych zoznamov je preto namieste.

Povedzme si to na rovinu – predkladaný návrh zákona nemá za cieľ slúžiť na podporu vlastenectva, ale na vynútenie si občianskej poslušnosti a prenasledovanie „neposlušných,“ a to aj bez povinnej hymny v mobiloch. V prípade, že tento národniarsky výhonok parlament príjme, ľahko nám zaburiní i tie posledné zvyšky slobody, slušnosti a zdravého rozumu. Na Slovensku je verejnosť naučená mlčky a bez odporu prijať každú hlúposť vrchnosti. Pragmaticky sa prispôsobiť je v tejto krajine väčšinový postoj. V tomto prípade sa nám to však môže všetkým vypomstiť. Nápad rozdeliť spoločnosť podľa vlasteneckej nálepky nie je iba drobná nepríjemnosť. Je to vážne ohrozenie demokracie a slobody a treba odmietnuť nahlas a včas.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol pôvodne uverejnený v Konzervatívnych listoch 12/2009.