Je všeobecne známe, že Slovensko sa v ostatných medzinárodných testovaniach PISA a PIRLS, ktoré sa zaoberajú funkčnou gramotnosťou detí do 15 a do 10 rokov, umiestnilo na nelichotivom 23. až 26. mieste z 30 krajín OECD.

Príčiny neúspechu našich žiakov sa hľadali v apríli na konferencii (program konferencie je k dispozícii na stiahnutie tu), ktorú zorganizoval už tradične Štátny pedagogický ústav, tento raz v spolupráci s novozriadeným Národným ústavom certifikovaných meraní vzdelávania a s centrálne zjednoteným Metodicko-pedagogickým centrom, pod záštitou ministra Mikolaja. Dva dni hĺbali naši štátni vedci a úradníci nad tým, prečo sa našim žiakom v porovnaní s ostatným svetom nedarí.

Tento neúspech však nie je žiadnym novým prekvapením. Naopak, už roky sa opakuje so železnou pravidelnosťou, najmä v čitateľskej gramotnosti. Slovensko sa do meraní PIRLS zapojilo po prvýkrát v roku 2001 a do testovania PISA v roku 2003 a ani raz nedosiahli naši žiaci uspokojivé výsledky. Pritom logika týchto testovaní, ich zámer a konečný cieľ sú zakaždým veľmi podobné. Preto je zarážajúce, že zdôvodnenia a cesty k náprave hľadá ministerstvo školstva až teraz, dva roky po spustení tzv. obsahovej reformy, ktorá má výučbu na našich školách razantne skvalitniť. Ak sa až dnes hľadajú príčiny neúspechu našich žiakov v medzinárodnom porovnaní, na akých základoch potom stojí celá reforma vzdelávania? Má ministerstvo školstva vôbec jasno v tom, čo ide zmeniť?

Ak za takmer desať rokov nedokázalo ministerstvo školstva prísť na to, v čom spočívajú hlavné príčiny zaostávania Slovenska v medzinárodných porovnaniach, nemôže mať jasnú predstavu o cieľovom stave obsahovej reformy. Mantra reformného guru Mirona Zelinu, hlavného poradcu ministra školstva, ktorý na konferencii znova zopakoval iba to, že kľúčom k zmene je rozvoj motivácie a tvorivosti žiakov, sa značne vyčerpala. Konkrétne návrhy ako na to, ktoré by učiteľom najviac pomohli, ministerstvo dodnes neponúklo. Pomocné metodiky, pestrá ponuka nových učebníc, príklady zaujímavých vyučovacích stratégií, či databanka inšpiratívnych vyučovacích modelov zo zahraničia – nič z toho nie je dodnes učiteľom k dispozícii. Taká je reformná realita po dvoch rokoch. Pritom minister Mikolaj minul na „reformu“ nemalé zdroje zo štátneho rozpočtu a ešte bohatšie bola podpora jeho „reformy“ vyživovaná dotačnými balíkmi z eurofondov. Na tzv. „premenu tradičnej školy na modernú“ sa toho porozdávalo neúrekom. Výsledok je „tradične“ žalostný – žiadne výrazné pozitívne efekty vo vyučovaní nebadať.

Ministra Mikolaja to však nijako netrápi. Podľa neho je školská reforma riadená dobre, jej tempo je primerané a výsledky pozitívne. Zmysel konferencie ho rovnako uspokojil, keď konštatoval, že „je dôležité, aby sme výsledky meraní zhodnotili, pretože si potom môžeme povedať, čo treba napraviť, ako treba usmerniť novú školskú reformu, ako pripraviť nové učebné osnovy a najmä ako sa ďalej venovať pedagógom.“ Škoda len, že sa tým neriadil počas výkonu svojej funkcie.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol pôvodne uverejnený v Konzervatívnych listoch 04/2010.